Uhorsko a podoby slovenskej identity v dlhom 19. storočí

19. storočie sa považuje za obdobie vzniku a rozkvetu moderných národných ideológií a identít, ktoré napriek všetkým problémom a neskorším tragédiám zohrali nezastupiteľnú úlohu v procese modernizácie tradičných stavovských spoločností. Proces utvárania nových foriem identity a zároveň aj transformácie dovtedy existujúcich a všeobecne akceptovaných lojalít však vôbec nebol jednoduchý a priamočiary. Identitu konkrétneho človeka totiž nikdy neovplyvňuje len etnické a národné povedomie, ale aj mnoho iných determinujúcich faktorov – konfesia, sociálne postavenie, povolanie, regionálne zázemie, bydlisko v meste alebo na dedine, politické názory, dominantná ideológia štátu a podobne. Národná a etnická identita nikdy nepredstavuje statický pojem, lebo podobne ako všetko v živote aj ona prechádza zmenami. Nikdy nemôže existovať jej celkom rovnaká podoba, dokonca ani v totožnom období. Osobitne to platí pre spoločenstvá politicky nedominantné a niekedy dokonca aj národnostne utláčané. V takomto prípade väčšinou paralelne existuje, resp. koexistuje viacero druhov identít a jej prejavov.



Cieľom danej práce je práve s ohľadom na tieto skutočnosti a tendencie načrtnúť problematiku viacerých alternatív vývoja slovenskej národnej identity v zložitých podmienkach mnohonárodnostného Uhorska 19. storočia. Práca sa v prvých štyroch kapitolách venuje všeobecným otázkam a trendom (t. j. problému viacerých alternatív slovenského národného vývoja v 19. storočí a jeho porovnaniu s vývojom iných národov, potom vplyvu udalostí rokov 1848/1849 na formovanie slovenskej politickej a národnej identity, ďalej komplikovanej problematike lojálnosti k štátu a svojmu národu počas dualizmu, ako aj senzitívnemu vzťahu slovenskej politiky k otázke asimilácie židov). V ďalších kapitolách sa pokúša priblížiť komplikovanosť výskumu národnej a politickej identity jednotlivých historických osobností na konkrétnych príkladoch. Ide o osudy a postoje Daniela Bacháta, Jána Nepomuka Bobulu, Jána Kalinčiaka, Lajosa Kossutha, Martina Morháča a Ľudovíta Štúra, ale čiastočne aj Milana Hodžu a Jozefa Škultétyho. Publikáciu uzatvárajú kapitoly o rozdielnej priestorovej perspektíve výučby dejín v postuhorskom priestore a niekoľko poznámok o menšinovej problematike v strednej Európe.