Z Božej vôle palatín

Prišli najhoršie dni v jeho živote - bez otca. Myslel naň, snívalo sa mu s ním. Nepomohlo, že sa mu blízki prihovárali, utešovali ho. Musel rýchlo dospievať, lebo nebolo inej cesty. Mávol rukou, aj teraz chcel odohnať ťaživé myšlienky.

„Ďakujem ti, Bože, velebím Ťa,a preriekol bledý v tvári, no s upokojujúcou dušou a mysľou. Nedalo mu, aby neprejavil vďaku, že žije. Vedel si predstaviť, ako ho vlečú v reťaziach kdesi do neznáma, odkiaľ niet návratu.

- Ešte nie je koniec všetkému, - zastrájal sa v duchu a pozeral do nebies. Akoby to odkazoval otcovi, ktorý sa odtiaľ naň pozerá a posudzuje jeho činy. - Musíš sa vždy vedieť postaviť na rovné nohy, keby ťa stihol aj neúspech. - Tieto slová mu prichádzali zďaleka, zo záhrobia.

A možno sa Pánu Bohu prihováral. Jemu sľuboval, že pomstí smrť svojich vojakov. Bojovali na rodnej zemi, tam aj položili životy, aby vyhnali krvilačného votrelca.