Pes v mytológii, náboženstve a folklóre - staroveku a stredoveku

Vzťah človeka k psovi však nebol vždy a ani dnes nie je najlepší. Ľudia psami bežne pohŕdali, zanedbávali ich, bili a kynožili viac, než akékoľvek iné domáce zviera. Dokonca aj v spoločnostiach, ktoré psov milovali alebo boli na nich veľmi závislé, napríklad lovci a pastieri, sa k psom správali zle. Ľudia všade na svete považovali a považujú psy nielen za verné, oddané a obetavé, ale aj za pažravé, sebecké, otravné, nehanebné a pokorné. Tento dvojaký prístup k psom sa premietol aj do nášho jazyka: psota, psovský, zmlátiť ako psa, ako zbitý pes, ako besný pes, zúrivý ako pes, unavený ako pes, chorý ako pes, ako pes za kosťou, ako pes o chvost atď. Pes sa stal pomocníkom, symbolom, atribútom, či vteleným mnohých bohov lovu, lesov, cestovania, liečenia i podsvetia. Pes (alebo vlk alebo šakal) totiž vstúpil do náboženských predstáv týkajúcich sa smrti takmer všade na svete. Ľudia takmer na celom svete a v rôznych dobách dávali psa, jeho hlavu, zuby alebo len psie figúrky ako talizman pod základy budov, palácov, chrámov i domov, pod hradby a mestské brány, pod prahy dverí i do hrobov, aby človeka chránil pred zlom, nepriateľmi, zlodejmi, démonmi a chorobami.