Tajní vrahovia

Jednodetstvo, bezdetstvo, dvojdetstvo, depopulácia, regulácia pôrodnosti alebo jednodetný systém je niekoľko pojmov pre jav, ktorý v istom období radikálne zasiahol juh stredného Slovenska, s dominantne evanjelickým a. v. obyvateľstvom (regióny Novohrad, Hont, Tekov, Gemer-Malohont a iné). Zasiahol ho natoľko, že dôsledky na vyššie uvedený priestor sú zreteľné dodnes, hoci si ich ani neuvedomujeme. Jednodetný systém sa postupne presadzoval v priebehu 19. storočia, kulminoval v prvých desaťročiach 20. storočia a vyvrcholil v súvislosti s veľkou hospodárskou krízou v tridsiatych rokoch. Mať jedno dieťa bola nepísaná, no o to pevnejšia norma. Viac detí bolo hanbou aj napriek tomu, že si ľudia uvedomovali riziká, ktoré vzhľadom na charakter zdravotnej starostlivosti a vysokej detskej úmrtnosti boli pre mnohé rodiny fatálne. Keď jediný potomok zomrel, nezriedka to znamenalo zánik celých rodín. Racionálne chápaná snaha nedrobiť majetok sa často menila v konkrétne ľudské tragédie a stratu zmyslu života. V takomto kontexte bolo jednodetstvo riešené na stránkach dobovej tlače, v publikáciách, v kázňach evanjelických farárov alebo v rámci verejných prejavov. Mnohé napovedia aj využívané spojenia v nadpisoch článkov, ako napríklad nákaza jednodetstva, morová rana alebo prirovnania smrteľná rakovina. V postihnutých obciach sú dôsledky tohto javu viditeľné dodnes. Ide o celý komplex následkov: zmena konfesionálnej štruktúry kedysi dominantne evanjelických obcí, zmena pôvodného rázu dedín vrátane tradícií a folklórnych prejavov, vyľudnenie priestoru a v jeho dôsledku zánik množstva fár a škôl, ktoré boli baštami slovenského národného a kultúrneho života. Odzrkadlilo sa to aj na vizuálnej stránke dedín a tradičnej architektúry. Postupne ako rodiny vďaka manželstvám detí – jedináčikov – bohatli, prejavilo sa to aj na priestorovo i výzdobou veľkorysejšej architektúre, ktorá o niekoľko rokov neskôr začala vplyvom straty obyvateľov pustnúť a degradovať.
Kniha Tajní vrahovia prináša dva pohľady na jednodetstvo. Prvým je umelecký pohľad Samuela Činčuráka, spisovateľa, ktorý v tomto prostredí žil, dôverne ho poznal, a preto si ho dovolil kritizovať i za tú cenu, že po vydaní jeho diela sa na neho znesie (a skutočne aj zniesla) vlna kritiky a dotknutých reakcií. Odborný pohľad na problematiku prináša štúdia historika Jána Aláča s cieľom identifikovať príčiny, dôsledky a špecifiká problematiky, ale i podoby dobovej reflexie tejto problematiky, ktorým doteraz nebola venovaná pozornosť. Poslednou časťou knihy je štúdia Júliusa Lomenčíka o bohatej literárnej činnosti „gazdu Činčuráka“ – ako ho volali jeho súčasníci.