Potvrdenie návratu
Trikrát sa Jozef Leikert vrátil k 17. novembru 1939, k jednému z tragických dátumov novodobých českých dejín, ku dňu poslednej rozlúčky s poslucháčom medicíny Janom Opletalom, postreleným 28. októbra v Prahe pri výročí zakázanej Československej republiky. A práve tento deň nemeckí okupanti využili na obsadenie vysokoškolských internátov a z rozhodnutia protektorátneho režimu 1200 z nich odvliekli do koncentračného tábora a zavreli české vysoké školy. Tento symbol pokorenia, ale aj vzdoru proti okupantom, vyhlásený neskôr za Medzinárodný deň študentstva, natoľko zaujal J. Leikerta , že mu venoval pozornosť v troch svojich knižkách literatúry faktu: Ráno prišla noc (1989), A deň sa vrátil (1993) a svoj autorský záujem zav?šil v Čiernom piatku sedemnásteho novembra. Práve toto rozsiahle dielo je historicky najucelenejšie, faktograficky najobjavnejšie a zároveň je aj "príkladným" dielom literatúry faktu.
Dobové udalosti sú v tejto knihe Leikertovi len východiskom k mnohokrát takmer detektívnemu pátraniu po aktéroch udalostí, po ľuďoch z dobových policajných záznamov či novinových fotografií, ktorí by bez jeho invenčného, až kischovsky vytrvalého pátrania zostali hádam už navždy v anonymite (skvele to demonštruje pri objavení identity Ing. Marka Frauwirtha, pri rekonštrukcii osudu prvej obete okupácie Václava Sedláčka, pri obdivuhodne presnej rekonštrukcii udalosti zo 14. marca 1939, keď sa čsl. vojaci v Místku ako jediní postavili so zbraňou v ruke proti nemeckej okupácii), a rovnako aj po osudoch tých vysokoškolákov, ktorí boli odvlečení do Sachsenhausenu a podarilo sa im z tohto koncentračného tábora vrátiť. Práve kapitoly venované pobytu odvlečených vysokoškolákov v nemeckých koncentračných táboroch sú nielen faktograficky presné a presvedčivé, ale aj dejovo strhujúce, prestúpené silnými emóciami tých, ktorí na pobyt v tábore spomínajú. Tu aj Leikert nezaprie v sebe básnika, umelca so zostreným vnímaním pre ľudské poníženie a utrpenie.
Krátke, hutné, dejovo skoncentrované a dobre pointované kapitoly, pohľad na udalosti zbavené už akéhokoľvek ideologizovania, príťažlivý, autorsky vyzretý štýl rozprávania charakterizujú toto Leikertovo dielo. A hoci pre súčasnú generáciu je tragický 17. november 1939 už prekrytý oslobodzujúcim 17. novembrom 1989, vnímavý čitateľ cíti vnútornú, hoci aj nevypovedanú paralelu, ktorá je založená na odvahe mladej generácie postaviť sa na odpor násiliu a zlu. V tomto je Leikertova kniha nielen nenásilne poučná, ale zároveň je presvedčivým potvrdením potreby vytrvalo sa vracať k historickým udalostiam, ktoré svojím významom presahujú do prítomnosti i budúcnosti.
Anton Baláž, Knižná revue 09/2001
Zatiaľ tu nie sú žiadne hodnotenia ani komentáre.