Slovenský Shakespeare v americkom exile

Vyrovnávanie sa s básnickým a dramatickým dielom Williama Shakespeara je znakom kultúrnosti toho-ktorého (nielen) európskeho národa, keďže jeho dielo nesporne patrí do kánonu západnej literatúry a kultúry vôbec. Monografia Slovenský Shakespeare v americkom exile rozhodujúcim spôsobom dopĺňa a prehodnocuje doterajšie bádania a reflexie o dejinách slovenského shakespearovského prekladu od konca 18. storočia až do súčasnosti.

V prvej časti autor historickou a kritickou metódou opisuje doteraz známe dejiny slovenských prekladov Shakespearovej dramatickej tvorby. Vytvára ich vlastnú periodizáciu, ktorá sa stáva predpokladom ďalších úvah, keď toto obdobie rozdeľuje na základe vzťahu medzi dramatickým textom a jeho potenciálnou divadelnou konkretizáciou na tri zásadné časové etapy: literárne (1790 – 1900), divadelné (1944 – 1994) a teatrálne (1994 –) obdobie s tým, že k prvým dvom fázam priraďuje aj prechodné periódy, a to epilóg k literárnemu obdobiu (1900 – 1908) a prológ k divadelnému obdobiu (1908 – 1944).

Kvalitatívnu a kvantitatívnu disparátnosť jednotlivých prekladov Shakespearových drám vysvetľuje pomocou vlastnej teórie literárnej genézy prostredníctvom reflexie myšlienok Stanislava Rakúsa a ich rozvíjania. Na základe principiálneho pojmového rozlíšenia medzi literárnym textom a literárnym dielom navrhuje uvažovať o literárnej genéze ako o súvzťažnosti dvoch fenoménov – literárnej fylogenézy (vývoj; literatúra ako nominálne umenie sa kvalitatívne nevyvíja) a literárnej ontogenézy (vývin; literatúra ako reálne dielo sa kvantitatívne vyvíja). Z pohľadu autora je text konečný a dielo je vždy v stave zrodu. Diela sú živé svojimi čitateľmi, text je mŕtvy (definitívny) z rozhodnutia autora.

Rozhodujúca časť knihy sa podrobne venuje doteraz literárnovedne nereflektovaným slovenským exilovým prekladom hier Williama Shakespeara, ktorých autormi sú Karol Strmeň a Andrej Žarnov.