Tlejúce slnko

Tlejúce slnko je životopisný príbeh maliara Miloša Alexandra Bazovského (1899 1968). Turiansky rodák po štúdiách na Akadémii výtvarných umení v Prahe sa ako dvadsaťpäť-ročný vrátil na Slovensko. Čoskoro sa usadil v Martine, odkiaľ podnikal časté cesty po Turci, ako doma sa cítil na Orave, na Horehroní, bytostný vzťah mal ku krajine a k ľuďom pod Poľanou.

V sídelnom meste Matice slovenskej aktívne prežil medzivojnové roky a v totalitných päťdesiatych rokoch musel znášať veľké príkorie. Táto nežičlivosť vyvrcholila vyhnaním z jeho ateliéru, a tak sa utiahol so svojou manželkou na Liptov, kde mal ďalšie významné inšpiračné zázemie. Tam jeho tvorivosť vyvrcholila a začala smerovať, žiaľ, k definitívnemu ukončeniu jeho tvorby.

V poslednom desaťročí svojho života už nemaľoval. Usadil sa v Trenčíne, kde je po ňom pomenovaná verejná galéria.

Bazovský popri Martinovi Benkovi, Zoltánovi Palugyayovi, Jankovi Alexym, Kolomanovi Sokolovi, Ľudovítovi Fullovi a ďalších umelcoch sa natrvalo zaradil medzi zakladateľov národnej výtvarnej moderny. Rozhľadený v európskych maliarskych trendoch 19. a 20. storočia originálne stvárňoval slovenskú realitu citlivými vnemami, poetizujúco, vnútorne monumentalizujúco i s úsmevným nadhľadom. Nad jeho grafikami žánrovo vyniká výstižná kresliarska skratka niekoľkými čiarami, uvoľneným tónovaním, zvýraznením charakteristických objektov v krajine dosahuje obrazovú celistvosť.

Krajinu s obľubou maľoval gvašovou technikou podstatne vážnejšie výsledky dosahoval olejomaľbou. Kritika ho radila medzi najlepších koloristov, expresívnu silu svojho maliarskeho výrazu umocňoval nadčasovými motívmi zo slovenského, predovšetkým vidieckeho, života uprostred horskej krajiny.