Medzi spisovateľmi našej minulosti

Alexander Matuška je známy ako burič a boriteľ ustálených hodnôt a kritik oficiálnych osobností, stotožňujúci sa s postavami idúcimi proti prúdu. V profilových statiach (Sládkovič, Hurban, Štefánik, Hviezdoslav, Vajanský, Rázus, Hronský, Rúfus, Tatarka...) uznáva hodnoty našich klasikov, vzdáva im náležitú úctu, ale vyhýba sa ich okiadzaniu a nechýba polemický náboj. Pri čítaní Matuškových textov sa presviedčame, že stále má čo povedať dnešku, ktorý ignorantsky prehliada hodnoty minulosti.

Alexander Matuška sa narodil 26. februára 1910 vo Vlkanovej. V Banskej Bystrici navštevoval Gymnázium Andreja Sládkoviča. Po maturite študoval v rokoch 1928 – 1935 na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe klasickú filológiu, filozofiu, francúzštinu, český a slovenský jazyk a literatúru u F. X. Šaldu. Ako dvadsaťročný začal publikovať. Jeho prvým kritickým vystúpením bol článok Hra na fujaru a pokrok v časopise Přítomnost. Bol členom akademického spolku Detvan. Spolu s M. Chorváthom, K. Bezekom a J. Kostrom založili generačnú skupinu R 10. Publikoval v Slovenských hlasoch a v DAV-e, neskôr v Tvorbe, Živene, Eláne. Po skončení štúdií pôsobil ako stredoškolský profesor. Do SNP sa zapojil ako zástupca šéfa tlačového odboru SNR. Prispieval do povstaleckého Nového slova a povstaleckého rozhlasu v Banskej Bystrici, za čo bol Gestapom 6 týždňov väznený. Po vojne pôsobil v Bratislave ako pracovník tlačového a propagačného odboru Povereníctva informácií, bol redaktorom Národnej obrody, lektorom francúzskej literatúry v nakladateľstve Pravda, šéfredaktorom Slovenských pohľadov. Od roku 1959 pôsobil ako vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV. Zomrel 1. apríla 1975.