Hej na západ

Tri rozsiahle štúdie tejto knihy spája
fascinácia obrazmi.
Do obrazov vstupujú spomienky.
Spomienky – obrazy vynárajúce sa z úložnej
pamäti – sú v rozpore s verejným naratívom.
Rozpor je produktívny. Posúva; presúva,
aktivizuje nové konfigurácie medzi pamäťou
a dejinami; prepisuje; re-aktualizuje obrazy
minulosti.

Tri uvedenia Shakespeara v slovenskom
divadle: jedno zabudnuté, druhé „kultové“,
tretie neznáme. Všetky tri potvrdzujú
radikálnu tézu T. Hawkesa: „Shakespeare
nemá významy, to my cez neho významy
generujeme.“

Divadlo: verejný priestor.
Pozície tvorcov, divákov (aj historikov):
pevne ukotvené
vo ich dobe a spoločnosti.
V ostbloku, na prelome milénia, (dnes).
Shakespeare ako metanaratív.