Aká je úloha básnika dnes? Kam siahajú možnosti básnického slova pri pokuse prihovoriť sa dnešku a nestratiť zo zreteľa včerajšok a zajtrajšok? Môžeme obnoviť mýtus básnika, a, ak áno, potom za akú cenu? Habajova najnovšia zbierka sa nám prihovára zo sveta, ktorý by sme nechceli zažiť, ale nemáme inú možnosť. Je to náš svet. Naša súčasnosť, minulosť a budúcnosť sa tu ocitli v jedinom hľadáčiku snajpera, ktorý mieri priamo do srdca ľudskosti. Je dnes človek viac živý alebo mŕtvy? Koľko ľudí treba na záchranu sveta, koľko na jeho zničenie a koľko na to, aby aspoň jeden človek prežil? Môžeme utiecť pred dejinami? Básne špekulatívneho posthumanizmu sú správou o rozvrate, deštrukcii a konci ľudskej kultúry a civilizácie, o troskách, ktoré ešte nevidíme, pretože nám ešte vždy splývajú s obrazmi neba a nádeje. Z týchto trosiek sveta a ľudskosti básnik loví naše osudy, náš lós a náš údel. Nezostáva nám nič iné, iba spolu s ním pomenovávať všetko nanovo a odznova: láska, strach, hnev, bezmocnosť, túžba, vášeň, krása, poznanie, moc, zlo, človek, ty. Ale kto to tu vlastne rozpráva? Môže byť básnická imaginácia vykúpením? A, je poézia súčasťou globálneho sprisahania?
Zatiaľ tu nie sú žiadne hodnotenia ani komentáre.