14x Tomáš Horváth

Autor je literárny vedec a dokonale ovláda teóriu písania v rôznych štýloch. Vo svojich poviedkach svoj pozorovací talent naplno rozvinul a ak milujete paródie, nielen to, čo je napísané ale hlavne ako, zamilujete si aj túto knihu. ExEdícia získala Národnú cenu za dizajn.

Horváthovo písanie, to je koncert nápadov, žartíkov, skečíkov, ktorých je niekedy v jedinej poviedke toľko, koľko u iných v siedmich knihách, konštatujem trpko a znechutene sa mračím pred zrkadlom. Ak Horváth žije, tak žije literatúrou, v literatúre, je to ohurujúce, presvedčivé, ale aj perverzné, deviantné, podozrivé, máme dočinenia so sociopatom?
(Balla)

Tomáš Horváth prepája vo svojom písaní profesionálne literárnovedné školenie s vlastnou čitateľskou záľubou poklesnutých žánrov. Predstavuje typ „neosobného“ písania s akcentom na tézu, že autor ako inštitúcia je mŕtvy a suverenita patrí slovu. Jeho autorská stratégia je založená na intertextuálnej a intelektuálnej hre, v rámci ktorej sa v priestore literárneho diskurzu transformujú a inovujú žánrové a štýlové postupy tzv. nízkej literatúry (klasická detektívka, dobrodružný a kriminálny príbeh, gotický román a i.) a populárnej kultúry (akčný film, počítačové programy), a to v podobe parafrázy, napodobeniny, imitácie (pseudožánre). So zreteľným odstupom (paródia, irónia, perzifláž, mystifikácia) sa preberajú konštrukcie, obraznosť i slovná zásoba týchto žánrov, aby boli vzápätí konfrontované konštrukciami a výrazmi odlišnej sémantickej úrovne (literárna teória, filozofia). Významným tematickým plánom je sebareferencia, tematizácia písania a epických kategórií, opakujúcim sa motívom je vytváranie a generovanie textu, princíp kombinatoriky a cyklickosti. Horváthove prózy simulujú príbehy s tajomstvom, no ostávajú otvorené a významovo neurčité, prevláda v nich absurdita a iracionalita. Zodpovedajúcou pocitovou kulisou sú znepokojivé, napäté, vzrušené a paranoidné stavy postáv.
(Dana Kršáková)

Autor otvára priestor pre rozmanitého čitateľa: od naivného, ktorého upúta ustavičným hyperbolizovaním a karnevalizovaním javov a udalostí, až po fajnšmekra, ktorý ocení absenciu tradičného rozprávania a zgustne si na textovaní.
(Braňo Hochel)20