Žena našívajúca záplaty

Žena našívajúca záplaty je treťou poviedkovou knihou Marty Hlušíkovej. Autorka zameriava pozornosť na malých, obyčajných ľudí, prostredníctvom ich príbehov chce rozkrývať čosi univerzálne, prítomné v každom ľudskom živote, a tým naznačiť aj istú podobnosť a blízkosť zdanlivo odlišných osudov. A takisto chce spochybniť pevné hranice medzi veľkými a malými, dokonca banálnymi okamihmi či situáciami ľudského života. Jej ústredná poviedka Tvár v dlaniach nie je iba posolstvom fyzického zániku, má v sebe nádej pokračujúceho života. Autorka navodzuje atmosféru nádeje a dôvery v ľudí okolo nás. Niekedy nás vynesú z duševnej priepasti ľudia, o ktorých by sme to najmenej predpokladali. Hlušíková túto ubíjajúcu všednosť s nečakaným koncom pozdvihuje do vyššej filozofickej roviny. Ako poznamenáva Anton Hykisch, postavy z jej próz prežívajú nielen prítomnú chvíľu, ale majú aj svoju minulosť, nevdojak sú aj nositeľmi kontinuity ľudského rodu. Podľa autorky nešťastia vedú človeka k ,našívaniu záplat na plachte vlastného životného príbehu.